Čakanie na škôlku - Z denníka prvorodičky (28. časť)

 Rodičia určite poznajú situáciu, keď dieťaťu počas letných prázdnin postupne ubúda radosť zo slobodného prázdninového života a ku koncu augusta je už situácia tak náročná, že máte chuť sa odplaviť loďou cez pol zemegule, len aby ste nemuseli čeliť pravidelnému: ja sa nudím, ja chcem kamarátov, kedy pôjdeme na ihrisko?, kedy už začne škôlka? atď.

...čaká dieťa, čakáte vy a s každým pribúdajúcim rokom svojej ratolesti viac a viac chápete rodičov z filmov a reklám, ktorým deti po prázdninách konečne nastúpili do škôlky/školy a oni si veselo strieľajú šampus na počesť slobody, po ktorej dva mesiace tajne túžili.

Áno, máme to tu. Malý má päť rokov, čaká ho posledný rok v škôlke. Je dvadsiaty siedmy august a ja odpočítavam sekundy do štartu škôlky, pretože moja trpezlivosť si dávno vzala dovolenku so slovami: Ja to kašlem, toto sa nedá! a opustila ma. V tejto chvíli už neviem, čo je horšie. Či mať doma dvoch alebo viacerých šibalov plných nadbytočnej energie alebo jedného, ktorý behajúc po dome ako plnou silou odrazená pingpongová loptička hlása, že on už potrebuje kamarátov.

Nalejme si víno do litrového pivného krígľa a poďme si spolu zhodnotiť realitu končiacich sa prázdnin...

Deň blbec. Vraj posledný teplý deň. Doobedu krásne slnečné počasie, horúco a ja si pomedzi nekonečné upratovanie nájdem chvíľku času na opaľovanie svojej unavenej osobnosti pri posledných zvyškoch slnka. Dieťa na striedačku pozerá rozprávky, robí ďalší bordel a vrieska, že mu chýbajú kamaráti. Taká prázdninová idylka. Umyjem podlahu, operiem za tri práčky prádla lebo však je horúco a ono to zaručene rýchlo vyschne, spracem do umývačky gigantickú fúru riadu a vrhnem sa na knihu, ktorú neviem dočítať už tri týždne. Sadnem si na gauč, prečítam jednu stranu a už to vreští. Chce to nabrať vodu so sirupom. Naberiem, sadnem si, prečítam tri strany a znova vreští. Tentokrát nevie nájsť dinosaura, ktorého práve potrebuje. Pomôžem, nájdem, vraciam sa ku knihe. Po prvom odseku vreští znova a ja rozmýšľam, či si naozaj idem otvoriť ten chladený Radler alebo radšej rovno schliapať na ex celú fľašu vína...

Upratané, dieťa spokojné, opäť sa vraciam na lehátko za domom, nech chytím bronz, kým sa ešte dá. Cez ostré slnko žmúrim na písmenká v onej knihe asi dvanásť minút, keď sa z každej strany začne ozývať hlasné hrmenie. Okej, to ešte nič neznamená. Opaľujem sa, čítam ďalej. Dôkladne ignorujem každé jedno "A teraz sa pozri!" v súvislosti s obľúbenou rozprávkou. Pár minút a je to tu. Slnko ma necháva v štichu, obloha sa osvecuje ako na diskotéke a ja sa sťahujem dnu. Upozorním malého, že keď začne pršať, má mi dať avízo. Avízo príde, keď už prší. Fúra prádla na sušiaku si radostne mokne, kým k nej nedobežím rýchlosťou Usaina Bolta s črevnou chrípkou utekajúceho na WC. S ťažkým sušiakom sa predieram cez jedno krídlo otvorených balkónových dvier. Zasekávam sa. Asi trikrát. Mokne prádlo, moknem ja...

Zo zmeny počasia ma instantne chytá migréna. Inteligentný kamoš ajfón hlási, že V najbližších dňoch dostanete menštruáciu a ja už chápem, prečo ma dnes vytočil aj susedov kohút.

Dnes som "Ja chcem nejakých kamarátov!" počula asi 27-krát. Celkom v pohode. Chytá ma túžba zavolať do škôlky, či sa nedá prijať dieťa aj o týždeň skôr, a to aj za cenu, že by v celej budove mali byť len traja - on, riaditeľka a upratovačka. Možno to skúsim...

Večer sa nesie v znamení hesla: Aby nebolo málo...

Chystám sa uspať unavené dieťa. Vďakabohu. Desať hodín večer a konečne ho chytila aj únava. Intenzívne pracujem na odprataní dieťaťa do postele. Upracem rozhádzané oblečenie, chýba už len jeden detail. Guláš v plastovom vedierku mužom prinesený z nejakej akcie je mastný ako vlasy Zuzany Smatanovej po dvojhodinovom koncerte. To však spočiatku netuším. Chystám sa ho odložiť do chladničky. Keď tu zrazu sa vedierko desať debilných centimetrov pred cieľovou stanicou (chladničkou) vyšmykuje z mojich rúk, padá na zem a litre gulášu sa rozprsknú po celej kuchyni. Chladnička, stena, balkónové dvere, zamatový sivý záves. Guláš je totálne všade. S tichým doriti utekám k druhým balkónovým dverám a kričím na psy. Toto nezvládnem sama. Prídu k dverám. Vravím im, nech idú dnu. Čumia na mňa, či to myslím vážne, pritom bežne sa vtrieskajú dnu bez volania kedykoľvek. No nie, vy somáre! Guláš mi tu tečie pod chladničku a ja si z vás robím prdel, nie?! Skríknem, volám ich, konečne sa uráčia. Utekajú na miesto činu, odpratávajú, čo sa len dá. Ja zatiaľ so slzami na krajíčku umývam okno a chladničku. Vyháňam psy a zisťujem, že tie dve lenivé hnidy mali laby špinavé akoby kopali tunel na Madagaskar a teda mám okrem iného ešte aj zablatené stopy cez celú obývačku a kuchyňu. Krotím sa, aby som nevyužila široké spektrum nadávok pred päťročným dieťaťom, prichádzam späť na miesto činu a pozorujem, ako kocúr dočisťuje ďalšie zvyšky. Hľadím na stenu, ktorú nevyčistí už ani Boží zázrak a drahý záves, ktorý bude smrdieť od gulášu ešte aj na Vianoce. Zisťujem, že som si ním zasvinila aj nové tepláky. Paráda. Škvrna jak Rusko! Ešteže som sa do nich prezliekla len pred pol hodinou!

Grandiózne finále! Popri mojom najväčšom prebiehajúcom zúfalstve, kedy som už fakt netušila, či si zo mňa dnes celý vesmír robí prču, pozorujem, že dieťa zaspalo na gauči. Od číreho prekvapenia za zveziem na dlážku popri linke. Chápete, pre istotu. Človek si radšej sadne. Aby ho nedrblo. Neviem či sa smiať alebo plakať.

Odložím dieťa do postele a uvažujem, či si zaliať Panadol Ultra Rapid alebo siahnuť po tom víne. Tuším je to jedno. Nasratá som,  že by ma neupokojil ani reinkarnovaný Budha, takže jedno i druhé zaberie asi rovnako. Dám si tie Panadoly dva. Dobre to utlmuje...

Dobrú noc. Prosím si škôlku. Hneď.

Óda na bordel - Z denníka prvorodičky (27. časť)

Dnes na tému - bordel náš každodenný. Pozná to snáď každá matka - či máš doma jedno, dve alebo viac detí (dokonca takmer nezáleží na veku, keďže aj dvaja pubertiaci dokážu spraviť výbuch v štýle troch škôlkarov), neporiadok je tu stále. Je všadeprítomný. Je ako vzduch. Ako tvoja nočná mora, ktorá sa neustále vracia, aj keď sa ju zakaždým snažíš (doslova) odpratať. Vidíš ju, dýchaš ju, potkýnaš sa o ňu. Číha v obývačke, pod posteľou, ba dokonca aj na záchode. Nepozná prekážky. Bordel je tu všade s tebou. Je ako tuk, ktorý sa ti po dvadsaťpäťke usadil na bruchu a odmieta odísť, nech s ním bojuješ akokoľvek. Bordel je tvoj život...

Čo ti ostáva? Upratuješ to dňom i nocou, cez pracovné, nepracovné, prázdninové, sviatkové aj akékoľvek iné dni. Vlastne upratuješ v každý deň na P: pondelok, piatok, predpoludním, po práci, po obede... jednoducho každý Posraný deň.

Dá sa na večné upratovanie zvyknúť? Keď si tak vezmeš, že je to pomaly už olympijský šport, ktorý vykonávaš na úrovni majstra a často aj úplne podvedome (proste ideš okolo gauča, zhrabneš 4 plyšáky a automaticky ich cestou necháš v detskej), je to vlastne v pohode nie? Súčasť života každej matky... To zisťuješ hlavne v prípade, že niekedy naberieš odvahu nechať upratovanie na manžela alebo iného mužského člena rodiny a zatiaľ, čo on sa ešte stále venuje dôkladnej demontáži autodráhy, ktorá mu zabrala doposiaľ 15 minút, ty si upratala celý zvyšok domu, vyvenčila psy, nakŕmila mačku, naložila umývačku, povysávala, uložila dieťa spať a otvorila si víno. Well...

Sú však dni, kedy si aj ty povieš "Nenávidím toto počasie, nenávidím tento deň, nenávidím svoju náladu a nenávidím tento bordel" a tak si iba zúfalo a sklesnuto sadneš na gauč, vyložíš nohy na stôl, otvoríš víno a zatiaľ, čo tvoje dieťa neustále krvopotne pracuje na vytváraní ďalšieho bordelu v detskej, sleduješ ten dokonalý výtvor umelca...

 Ako krásne sú tie figúrky psov z rozprávky položené na stole vo vyliatom čaji. Vyzerajú akoby sa rozprávali. Usmievajú sa na seba, tešia sa zo života, komunikujú. Alebo sú to iba posledné úsmevy predtým, než sa utopia?

A čo ten epický pohľad na kvetinku so šiltovkou? Vďakabohu, že je umelá. Tá šiltovka jej celkom svedčí. Tuším ju tam začnem dávať schválne, kvetinka je s ňou riadny frajer.

Pozerám na papiere na podlahe pred stolom. No ktorý dokonalý umelec ich dokázal nechať na zemi rozhodedné, nazvime to slušne, v tvare značky Renaultu? Dokonalé!

A čo tá lyžička? Normálna bežná kávová lyžička trčí spomedzi dekoračných vankúšov na gauči akoby kričala o život. Vankúše sa na ňu valia z každej strany, no ona z plných síl bojuje a ja verím, že sa nakoniec úspešne prebojuje až na povrch!

Hrnček na samom okraji stola je položený nie že "LTT" (len tak tak), ale "TBLTTS" (totál-brutál len tak tak, sakra!). Hrozí, že ak o centimeter pohnem vyloženou nohou smerom doľava, tlaková vlna z mojej celodennej ponožky zaistí jeho zrútenie a následnú detonáciu pri kontakte s podlahou. Tam ostane rozmlátený medzi fixkami rôznych farieb a spolu vytvoria obrazec, za ktorý by sa nehanbil ani Picasso.

...A že mačka leží medzi desiatkou dinosaurov vykotená akoby z nej práve vymlátili posledné zvyšky života, to mi už pri týchto umeleckých výčinoch príde absolútne nudné.

Radšej sledujem epickú súhru ovládača z drona, plyšového psa, traktora a ponožky. Tento obrazec by som nazvala "Chaos". Môžeme si iba domýšľať, čo sa tam vlastne stalo, že zostali predmety v tejto kompozícii. Môj tip:  ovládač z drona zahodil naštvaný plyšový pes, ktorý sa snažil z výšky natočiť traktor pri oraní. Avšak on, veľký hrdina, si popritom chcel zvládnuť vyzuť ponožky pre kruté teploty vládnuce uprostred rozhorúčeného poľa. Podarilo sa mu ale jedine stratiť dron a zmeškať odchod traktora. Hešteg: #nasr*týpes

Započúvam sa do zvukov v pozadí. Dieťa išlo na záchod. Odchádza z kúpeľne. Bez spláchnutia a vypnutia svetla. Aspoň, že si umyl ruky, charakter.

Bordel okolo mňa mi začína byť čím ďalej, tým viac sympatický. Veď to môže byť aj horšie. Tornádo, asteroid, vojna. Nič z toho sa ale nedeje. Čo tam po bordeli, ktorý je navyše aktuálne z môjho mierne podnapitého uhla pohľadu absolútne majestátny a umelecký.

Nalejem si ďalší dúšok do prázdneho pohára, zasmejem sa nad životom a pozerám na prútik Harryho Pottera pohodený vedľa seba na gauči. Akútne potrebujem Dumbledora, aby ma naučil to svoje upratovacie kúzlo.

5-ročné problémy - Z denníka prvorodičky (26. časť)

 Po dlhej dobe (tuším to bude už rok) sa vraciam späť k mojim Denníkom prvorodičky. Tie, čo ma sledujete dlhšie určite viete, že som si kedysi (už odkedy som sa dozvedela, že som tehotná), spisovala svoje aktuálne pocity a dojmy z materského života do týchto mojich virtuálnych denníčkov, ktoré sa tešili veľkej obľube u môjho publika. Kedysi som sa viac venovala "mama blogovaniu", takže aj moji sledovatelia boli skôr z tohto súdka, no tieto svoje denníčky som neprestala písať ani napriek tomu, že sa oblasť môjho záujmu dávno zmenila z mamičkovských tém na beauty/líčenie a fashion témy.

Keďže vás ale tieto moje zápisky vždy náramne pobavili aj napriek tomu, že ich dnes už číta naozaj rôzne spektrum ľudí (veľa z nich deti ešte vôbec nemá alebo ani neplánuje), vraciam sa k tejto téme znova a verím, že sa jej mnohí/é potešíte 😊.

Ak budú mať aj ďalšie zápisky taký úspech ako moja dávnejšia Zúfalá báseň zúfalej matky, zaručene budem uvažovať o posunutí tohto môjho kontentu aj na vyššiu úroveň (ale o tom až neskôr 😃).

Poďme teda na to - 26. časť mojich Denníkov prvorodičky bude zameraná na problémy 5-ročného dieťaťa a mojej existencie s ním 😃.

Moje dieťa nedávno oslávila 5 rokov. Táto závratná zmena sa v živote prehnane motivovaného škôlkara ihneď odrazila po rôznych stránkach.

Vedeli ste, že 5-ročné dieťa už celkom začína zaujímať, prečo má aj maminka pod pazuchami chlpy ("malé čierne bubáčiky", aby som to citovala) alebo ako sa kŕmia mláďatká? Prečo ich nemôže kŕmiť aj ocko a keď malé kravičky pijú z vemena, z čoho pijú ľudské bábätká?

Filozofovanie v tomto veku nemá konca kraja. Najlepšie sú otázky, pri ktorých vám mozog zaradí ručnú brzdu a odmieta sa pohnúť ďalej, pretože váš operačný systém vypovedal službu a vy absolútne nemáte poňatia ako odpovedať. Tak napríklad - prečo sa sopel volá sopel? Alebo - z čoho je vyrobený kameň? Podotýkam, že to boli jedny z tých menej náročných otázok...

5-ročný škôlkar sa vyskytá v období svojho života, kedy sa začína cítiť dôležito. V škôlke je už tretí rok (vďakabohu má ešte jeden pred sebou) a zisťuje, že väčšina detí v ostatných triedach sú vlastne oproti nemu krpci, ktorí len pištia, pocikávajú sa a hádajú o hračky. To v ňom vzbudí leva a jeho ego stúpne do závratných výšin, takže vám doma púšťa jednu múdru hlášku za druhou a keď náhodou poviete, že on je predsa ešte malý a nemôže niečomu chápať, začne dupať ako stádo besných volov a protestne zalezie do pelechu (postele).

A keď sme už pritom - 5-ročné decká sú extrémne prefíkané a vynaliezavé. Keď sa im to hodí, sú "veľkí" a keď sa im to hodí naopak, tak "Veď ja som ešte len malé dieťa!".

Hovorí sa, že opakovanie je matka múdrosti, no keď v priebehu pol hodiny už po štrnásty raz púšťa z interaktívnej knižky pieseň "Červený kacheľ, biela pec", tak by ste už nielenže tú kuru, ale aj sami seba najradšej zabili.

Viete aké je u nás obliekanie? Jedna vec je, že už sa dávno vie obliecť sám (našťastie), no druhá je AKO. Oblečie si len to, čo mu je sympatické a keďže je veľkým odporcom nosenia tielok pod tričko, tvári sa, že si obliekol všetko tak, ako mal a o dva dni neskôr nájdem (v lepšom prípade) tielko skryté pod dekou na gauči, pod vankúšom v posteli, medzi hračkami alebo na stoličke zasunutej pod stolom. V horšom ho už ani nenájdem.

Poslúchanie - to je kapitola sama o sebe. 5-ročné dieťa by najradšej fungovalo štýlom: Ty počúvaj mňa ale ja teba nebudem. A ja sa môžem darmo snažiť "No zlatko moje, ale takto to fungovať nebude," pretože on mi raz-dva dá vedieť, kto je v dome pánom. Maminka, pomôž mi s týmto, maminka pomôž mi s hentým; maminka prosím si pitie; maminka chcel by som niečo sladké; maminka, maminka, maminka... A keď chcem niečo ja? "Prezleč sa do pyžama" môžem rovnako povedať jemu, stene, mačke, umývačke riadu a dekoračnému vankúšu a čakať, ktorý z nich ma počúvne skôr. No dieťa asi nie...

...a keď už sa náhodou dostaneme k tomu, že po dlhom presviedčaní konečne robí to, čo má, všetko mu trvá celú večnosť. Ja chápem, že dieťa sa nemá kam ponáhľať, ale keď si dokáže umývať ruky päť minút, obliekať sa desať minút a jesť jeden chlieb rovných 20, to už hraničí s absolútnym kolapsom mojej trpezlivosti.

Sranda, ten život s päťročným dieťaťom, že? 🙈 Často premýšľam nad opustením krajiny aspoň na 2 týždne, pretože ak sa toto všetko skĺbi do jedného dňa, človek sa cíti ako vo filme "Čo sme komu urobili?"...😁😁

Poprosím tri kartóny vína a jednosmernú letenku na opustený ostrov - Z denníka prvorodičky (25. časť)

 Ahojte!

Privítajme spolu rok 2021 (až sa mi to divne píše, kým si zase zvyknem 😄) na mojom blogu jedným z vašich najobľúbenejších formátov, ktorým sú moje zápisky z denníka prvorodičky.

Opäť sa vo mne nahromadila spŕška materinského "rozčílení", takže to dám zo seba von touto formou.

Malý už nie je až taký malý a pred takmer dvomi mesiacmi mal 4 roky. No poviem vám, to už nie je žiadna sranda, mať doma akčného, drzého škôlkara.

Nalievam si pohár vína, dieťa zviažem látkovým opaskom z môjho župana (nie naozaj), sadám za počítač a idem na to... 😃

Záchod - miesto večného (nie doslova) odpočinku každej matky. Počkať, ibaže by ste mali dieťa, ktoré už dobre chápe, že na to debilbné wécko si chodíte oddýchnuť a zakaždým, keď "zasadnete na trón", vlezie vám do kúpeľne s dupkaním, že jemu teraz strašne treba a "Mamiiii, rýýchlooo!"

Uznávam, toto je naozaj premakaná stratégia. Vyštvať mamu zo záchodu takto prešpekulovaným spôsobom dokáže iba vysoko inteligentné, neprimerane zákerné a nadovšetko svoju matku milujúce štvorročné dieťa. Well, thanks. Vďaka tebe ešte aj moja veľká potreba musí byť vykonaná tak maximálne do minúty.

... a keď sme už pri záchode, dovoľte mi spomenúť si na to, ako som tajne tíško (a niekedy aj poriadne nahlas) dúfala, že sa ten malý krpec konečne odnaučí od plienok a bude chodiť na nočník. A potom som skrývala nočník, aby sa konečne naučil chodiť na záchod. A dnes? Najradšej by som skryla celý hajzel, len aby mi ho pri každej malej potrebe kompletne neo... veď viete čo, celé okolie.

Napríklad minule - ja som si čistila hubky na makeup v umývadle a on, pol metra odo mňa, išiel cikať na wecku. Samozrejme postojačky, ako veľký chlap. Všetko by bolo okej, keby sa práve v momente spustenia danej činnosti neotočil ku mne a nezačal mi niečo rozprávať. Prisahám, že keď som videla očúraný ešte aj obklad na stene, mala som chuť sa v tom záchode spláchnuť!

Ako tak zisťujem, záchodových problémov máme aktuálne celkom dosť. Ako som už spomínala, opička si nedá pokoj vždy keď sa na wecko dostanem. Inak tomu nebolo ani minule. Išla som na malú a krpec hneď za mnou. Sedím, vykonávam čo treba a on sa postaví predo mňa a zahlási: "Maminka, a teba ešte ocko nenaučil cikať po stojačky?" - uznávam, toto ma zabilo. Aj napriek "veškerému rozčílení" zo svojho obmedzeného súkromia som sa začala rehotať na plné hrdlo.

No a keď sme pri tom, nebol by to týždeň, keby sa aspoň 15x nespýtal, že čím cikám ja. Akože sorry, dieťa, ale odmietam ti vysvetľovať témy, ktoré som vždy očakávala, že budem riešiť možno tak s pätnásťročným, nie štvor-! 

Vždy sa z toho pokúsim vykľučkovať štýlom, že dievčatá majú na cikanie inú vec ako chlapci a že ak raz bude mať malú sestričku (ehm, no neviem), uvidí to, keď ju budeme prebaľovať.

Aj tak sa ale nevyhneme otázkam typu: "Maminka, aj ty máš pipík?" 

-- Kde je ten emotikon, čo sa chytá za hlavu?? -- 

Takže, to by sme mali - obmedzovanie osobnej slobody a príliš osobné otázky. Poďme ďalej...

Keď vám dieťa povie "mami", je to krásne. Ale keď to povie 974x za deň, je to na slučku.

Keď si z vás robí cvičenú opičku a nesplníte do 0,4 sekundy to, čo od vás žiada, začne dupať nohami, vrčať ako zúrivý pes a zdutý ako paradajka odíde preč, to nie je obdobie vzdoru, ale trénovanie trpezlivosti matky. Pri každej takejto "akcii" si preto radšej v duchu narátam do päť (najlepšie po turecky) a poviem: "No čo, kočka? Koľko ešte vydržíš?" a radšej sa upokojím zúfalým smiechom.

Keď pozeráte v telke Matky Rebelky a iba slintáte za všetkými sprostosťami, ktoré tie bláznivé ženské stvárali. Zúfalstvo level 20 000.

Keď máte doma dvoch chlapov a od rána do večera nerobíte nič iné, len upratujete za nimi bordel. Občas sa cítim ako chyžná. - hešteg #životmatky 

Keď vaše dieťa zakaždým, keď vidí, že nesiete oblečenie a čaká ho obliekanie sa, dá sa na útek a môžete ho desať minút naháňať po dome.

...a do toho všetkého ešte sviatky, kedy zožeriete aj koňa a potom je zrkadlo vaším najväčším nepriateľom. Ó, a to upratovanie. Cez sviatky ho násobím tromi, toľko sa doupratujem. Aspoň, že tento rok tie návštevy neboli tak intenzívne ako obvykle (yes) ✌✌.

Inak, prišla som na to, že keď nie je po ruke víno, na upokojenie postačia aj rumové pralinky (pozdravujem ťa kmotra, tie tvoje kokosovo rumové gule sú hovadsky návykové, fakt díky! 😂)

Btw. pred štyrmi hodinami som si spravila horúcu čokoládu. Práve som ju dala do mikrovlnky a dúfam, že ju stihnem vypiť skôr než bude zase studená.

Záver? Prosím si tri kartóny vína, jednosmernú letenku na opustený ostrov a pápááá 👋.

Búrka - zúfalá báseň zúfalej matky - Z denníka prvorodičky (24. časť)

Aaaahojteeee 😄. Víta vás vyškerená matka, ktorá však ešte nedávno vyškerenú náladu nemala 😂.

Aké je to, keď je v lete hnusne? Počas poslednej búrky som sa trochu opustila a po sto rokoch znovu nakopla svoje básnické črevo. Vznikla z toho roztomilá básnička, ktorú rada naservírujem (nielen) všetkým podobne nas*atým matkám 😃. Dobrú chuť 😄😄

Sú len dve hodiny, vonku sa zotmelo,

na údery bleskov pozerám nesmelo.

Dieťa stále len po bazéne túži,

nad hlavou obrovská mucha mi krúži.

Nápady na hry som dávno minula,

z jačania ma zachráni len ružová piruľa.

Počasie úbohé, dieťa sa nudí,

pochmúrna nálada vo vzduchu prúdi.

Vraj mu stačia gumáky a do dažďa pôjde,

do mňa v tej chvíli sto čertov vojde.

Všetko ma serie, vonku stále hrmí,

dieťa v rukách gumáky a oduto čumí.

Vraj keď sú prázdniny, tak nech je teplo,

keby tak bolo, šťastím by ma kleplo.

Namiesto bazéna maximálne sprcha,

kedy už skape tá otravná mucha?!

Došiel mi redbull, asi budem plakať,

to dieťa neprestáva po gauči skákať.

"Vyskáčeš tam dieru!" Nasrdene ziapem,

Ak čím skôr neprestane, vlasy si vydriapem.

Posratá corona skrížila mi plány,

západ slnka nad morom je totálne v háji.

Čo by som dala teraz za pláž,

tri hodiny vkuse počúvam len dážď.

V obývačke asi vybuchlo mi čosi,

stúpam na autíčka aj kvapky rosy.

Počkať, toto bude skôr čaj,

bože ťa prosím, trpezlivosť mi daj!

Dieťa je aktívne, po podlahe píše,

Mňa už len od nervov na gauči kníše.

Chcem pustiť rozprávky, skapal aj signál,

sám Diabol si asi dnešný deň vybral.

Túžim schuti nadávať, musím sa krotiť,

dieťa to odkuká, nesmiem nič hrotiť.

Akoby nestačilo, vypne sa aj elektrika,

dieťa na mňa kričí, že nesvieti sa keď ciká.

Chcem zapáliť sviečku, ale nemám čím,

tuším už potrebujem záchranný tím.

Krpec kričí, že na ponožke má milimetrovú dieru,

moje slabé nervy si to dnes vážne odserú.

Studený dážď na okná kvapká,

depka mi navráva, že som zlá matka.

Do steny čumím, zúfalo kričím

"toto je leto? No mám ho v pi*i!" 

Prázdniny a iné problémy - Z denníka prvorodičky (23. časť)

Ahojte ☺. Viem, že odkedy som začala na blog pridávať svoje denníky prvorodičky už ubehlo dosť času a aj moje publikum sa medzičasom značne preorientovalo z mamičiek skôr na beauty maniačky - aj napriek tomu ma stále sleduje mnoho z vás (či už mamičiek alebo aj nemamičiek), ktoré táto téma stále baví ☺. Preto som sa rozhodla po dlhých mesiacoch si konečne k tomu opäť sadnúť a spísať svoje aktuálne "tragikomické" reálne postrehy zo života matky pracujúcej z home office-u popri tom, čo má doma na prázdninách 3ročné extra aktívne dieťa 😄. 

Prajem príjemné čítanie 😁.

Napísal už niekto príručku ako byť dobrou matkou a nezblázniť sa z toho? Ak nie, prosím, vezmite si to niekto na starosť, prispejem na vydanie ...

Taký bežný prázdninový deň... je 10 hodín ráno a moje dieťa už jedlo raňajky, desiatu, dvakrát sa výdatne vykládlo do nočníka, pozrelo asi 15 rozprávok a ja, skapatá ako Sagan keby išiel na bicykli z Londýna do Istanbulu za 24 hodín /nemožné, že?/, sa pokúšam splniť za počítačom všetko, čo mám dnes na práci. Písmenká sa mi pletú, videnie mám zahmlené a uvažujem nad tým, že začnem piť tie odporné energeťáky smrdiace ako sirup proti kašľu, z ktorého sa vám chce "blejt", aby som prežila aspoň do 14:00. Čo už. Keď ma dieťa v noci, okupujúc 90% priestoru postele určenej pre dve dospelé osoby, otravuje hláškami typu: "Nedýchaj na mňa!", "Mama, daj mi ručičku!" alebo "Posuň saaa!", je jasné, prečo moje telesné funkcie pomaly zlyhávajú (o mozgu ani nehovoriac).

Zrazu je 11:15 a ja si spomeniem, prečo ma trápia podivné pocity v oblasti brucha. Hm, hlavne, že dieťa sa napapalo. Nevadí, však je pomaly iba čas obeda... Ježiši! Čas obeda! Utekám do kuchyne a narýchlo varím prvé, čo mi padne pod ruku. Popri tom si ujedám z dvojdňového tvarohovníka a dúfam, že ho ešte nechytila pleseň. Nevadí, môj nenažraný žalúdok zvládne...

O 12:00 nastáva čas na presviedčanie - najprv dieťa presviedčam, aby sa najedlo - fakt to dá veľa námahy, keďže sa prizná, že kým som ja varila, on stihol potajme sťapnúť polovicu čokolády, ktorú našiel v stole v obývačke. Nevadí - síce to trvá pol hodiny, nakoniec sa odhodlá a konečne začne jesť.

Nasleduje presviedčacia fáza 2 - spanie. Dieťaťu je, samozrejme, úplne ukradnuté, že na Jojkovi už dávno išla "spinkacia pesnička", ďalej sa hrá a naplno prejavuje svoju nekonečnú energiu (Bože, daj mi z nej aspoň kúsok!). Nakoniec ho nasilu dotlačím do postele o 13:00 a o 14:00 ma zobudí s tým, že "Maminka, poďme už do obývačky, mne sa tu už nechce ležať." Well, that´s it. Aspoň ja som si pospala...

Okej, deň ďalej pokračuje bežným tempom - o 15:00 konečne obedujem aj ja, o 15:02 si moje dieťa zmyslí, že idem stavať dráhu pre vláčik. Okej, za minútu do seba nahádžem celý obed a utekám si dobrovoľne rozhádzať celú obývačku kvôli rozsiahlej vláčikovej dráhe. Konečne postavím dráhu hodnú obrázku z katalógu s hračkami - dieťa zahlási, že jemu sa ten most nepáči. MOST, do riti! Fajn, pokúšam sa prestavať dráhu tak, aby bola bez mosta. Čo čert nechcel, musím ju celú rozobrať, pretože bez mosta tie debilné koľanice do seba ani za otca nezapadajú. Džízs krájst, halelúja! Po niekoľkých minútach intenzívneho boja s koľajnicami je dráha konečne hotová. Ideme sa hrať...

Po pätnástich minútach strávených opakovaním tej istej nehody vlaku na tom istom mieste na trati, rozmýšľam, že si idem dať za pohár červeného, inak ma šľahne. V hlave si opakujem úlohy, ktoré ešte dnes v rámci práce musím splniť a rozmýšľam, či je horšie to, že mi za ten čas na mobile pípla už štvrtá správa ohľadom práce alebo to, že sa ten blbý vlak už asi po dvanásty raz vykoľajil na tom istom mieste a sanitka musela odviezť toho istého panáčika do tej istej nemocnice. VKUSE DOOKOLA.

Je 16:00 a ja si popri práci a hyperaktívnom dieťati spomeniem, že mi od rána treba na veľkú a stále to len odkladám. Toto však už neodložím a utekáááááám.......

Sedím za počítačom a vzdychám od bolesti, pretože karpál sa zas ozval a môj pravý palec pomaly odumiera kvôli bolesti v kĺbe. Všetky úlohy mám pomaly hotové, no moje dieťa začalo baviť, že neustále dzigne všetky malé hacičské autíčka (je ich tuším 6) do pavučiny za skrinkou a postupne mi ich nosí, aby som ich utrela. Prisámvačku, tá debilná pavučina musí byť nekonečná! Zajtra vysávam všetky pavúky v dome na najvyššom výkone nášho nového vysávača! Bezpodmienečne!!

Konečne nastal ten čas, kedy sa mi podarilo dokončiť všetku prácu, uspať dieťa, oprať za dve práčky prádla, upratať výbuch hračiek v obývačke, rozmrvené keksíky v kuchyni, poliať všetky muškáty, napísať článok na blog a neumrieť. Je 20:15, za chvíľu mi začne turecký seriál, pri ktorom zas budem revať ako malé decko a ja mám konečne kľud. Muž išiel na pivo, doma je ticho ako na opustenom ostrove (len škoda, že nepočuť šum vĺn, pretože pri tom by som zaručene zaspala ako zabitá) a konečne prišiel môj čas. Beriem fľašu vína, otváram si čipsy, vyložím nohy na stôl, vypnem zvonenia na mobile a dúfam, že budem môcť pozerať seriál aspoň pol hodinu bez toho, aby sa ten malý čert znovu zobudil a mal na mňa bezohľadné požiadavky.

Seriously, keby raz niekto zapojil do štatistík matky popíjajúce víno každý deň, aby ich netrafil šľak, zrazu by bolo na svete oveľa viac potenciálnych alkoholičiek žien, než mužov.

Dobrú noc 👋.

Prečítajte si spätne aj predchádzajúce časti môjho Denníka prvorodičky (až od samotného "počiatku" a povestných "grc" pocitov, kedy vám vadí ešte aj vlastná voňavka) - nájdete ich TU ♥.

Čo znamená "m-k"? - Z denníka prvorodičky (21. časť)

Ahojteee . Po dlhej odmlke som tu opäť raz s vašim obľúbeným formátom - mojím Denníkom prvorodičky 🙌. Už som to nevydržala a proste som si musela zase raz spísať nejaké tie pocity a dojmy z môjho materského života, takže vás tu opäť vítam - mamičky, tehuľky, nemamičky aj oteckovia, neoteckovia a budúci oteckovia a prajem príjemné čítanie .

Mamičky určite vedia aký je to pocit, keď vám dieťa prvýkrát povie mama. Nádherné, že? Chcete, aby to opakovalo stále a neviete sa nabažiť toho krásneho slova a vždy máte obrovskú radosť, keď sa to slovo z maličkých ústočiek vášho malého dieťatka opäť raz podarí vypustiť. To materstvo je ale nádherné, že? Človek sa cíti taký milovaný a taký potrebný...


- - Prestrih o 2,5 roka neskôr - -

"Maaaaminkaaaaa!!!"
"Miško, teraz nemôžem, som na záchode."
"Maaaaminkaaaaaaaaaaaaa!!!"
"Zlatúšik, vydržíš chvíľočku, prosím ťa? Fakt sa potrebujem vykakať."
"Maaaamaaaaaa, maaaaamaaaaa, maaaaaaaaaamaaaaaaaaaaaaaa!"
* Vaše myšlienky: Kristepane, načo sa naučil povedať mama? Umiera? Horí? Fakt sa nemôžem ani vys**ť?!?!

Poznáte? Nuž, je to tak. Kým zo začiatku ste každé "mama" milovali, dnes je to totálne na nervy. Pretože vaše dieťa je schopné povedať "mama" v rôznych obmenách aj 350x za deň (ak máte 2 a viac detí, to máme spolu "mama" vyše tisíckrát za deň - príjemné osprostievanie prajem ).

Čo už, je to údel nás matiek. Sme tu pre naše deti od narodenia a budeme navždy, bez ohľadu na to, či ide o vyzutú papuču, spadnuté autíčko, fliačik na tričku o rozmeroch 1,5 x 2,3 mm alebo nebodaj niečo skutočne vážne.

Keď sme už pri tom, ako vás vaše deti oslovujú? To moje sa to snaží nesmierne zjednodušovať. Až žasnem nad tým, aký je prefíkaný. "Maminka" je síce krásne, no príliš dlhé, že krpec? Čo tak skrátiť si to na "mainka"? Hmm, super, môže byť, aj to je milé. Alebo je aj to príliš dlhé? Asi hej. Čo takto "manka"? Okej, beriete aj to, aj keď vám vždy ako prvá napadne Rytmusova manka. Ale fajn. Ale že by bolo aj "manka" dlhé? No taaak, dieťa, "m-k" je už naozaj strop . Takže takto je to u nás. Ja som po najnovšom "m-k". Pomlčka preto, že sa to vyslovuje s miernou pauzou medzi písmenami. Špekulant jeden! Asi ho začnem volať "m-š"!

Ale má to aj svoje výhody. Aspoň denne nekričí na mňa 350x iba "maminka" a "mama" a menej mi to n lezie na nervy. Či ani nie?


Aj tak najlepšie je, keď sme niekde na verejnosti a jemu sa nechce vyslovovať zbytočne dlhé "maminka", a tak na mňa kričí iba prostým zúrivým "mamaa"! Hm, v tej chvíli by som prijala radšej skrátené "m-k", sakra.

Nevadí, aj o tom je život. Aspoň keď rozprávam rodine a kamoškám Miškove skracovanie slova mama, každého tým pobavím. Špekulant jeden, "m-k" ťa ľúbi!

Toľko na dnes. A vás vaše detičky ako volajú?

Matka zle spiaceho dieťaťa - Z denníka prvorodičky (20. časť)

Na úvod hádanka - Kto ráno, keď sa zobudí, najprv 20 minút nadáva na celý svet, až potom robí všetko ostatné? Odpoveď: sú len 2 možnosti - psychicky nevyrovnaný človek, alebo matka zle spiaceho dieťaťa.

Vítam vás pri ďalšej časti mojich zápiskov z reálneho života matky na materskej ;-)

Naozaj. Aj napriek tomu, že ten vyškerený ksichtík mi každé ráno urobí lepšiu náladu (teda ak nerátame situácie, kedy sa zobudím na to, že mi odťahuje viečka od seba a kričí "Maminka, vstávaj!"), aj keď bol v noci hore asi 27krát, nepomôže to tomu, že by som bola úplne fit a cítila sa dobre vyspatá. A preto si každé ráno najprv schuti zanadávam na všetko a na každého, čo mi napadne a aspoň sa mi uľaví. Po chvíľke to prejde a môžme začať s rutinným životom na materskej a zas prežívať to, čo aj deň predtým a aj ten predtým a predtým...

    Spánok? Hahaha! Viac ako 2 roky som sa nevyspala! A to sa fakt nesťažujem na tento nespací životný štýl, kedy ste v strehu počas celej noci, pripravená o pol tretej ráno na prvé zobudenie vymenovať stupnicu tvrdosti hornín, pretože som už naň naozaj zvyknutá. Síce mi nevyhovuje, ale sťažovať sa nemá zmysel - veď raz snáď bude spať normálne, nie? Či? :-S

   Ale poďme k veci... viete, aké je to zaujímavé, keď 3/4 vašich kamošiek matiek majú deti v podobnom veku, čo im od narodenia prespia celé noci, spia samé vo vlastných izbičkách, večer a na obed ich stačí uložiť do postieľky a oni proste zaspia? Veď tí rodičia ani nevedia, že nejaké deti v noci vôbec doma majú! Už len pomyslenie na to, že takéto deti naozaj existujú a nie je ich vôbec málo, vás privádza do stavov totálneho zúfalstva a táto spacia nespravodlivosť je pre vás jednoducho nepochopiteľná. A potom k vám príde takáto kamoška a keciate spolu o deťoch a jej reakcia na to, že vaše dieťa sa zobudí aj 15x za noc a ona si niečo také nevie ani len predstaviť, pretože ona má rozhádzaný SVOJ režim, keď jej dieťa počas noci vstane RAZ, je, že či sme už vyskúšali vyhľadať nejakých odborníkov, lebo že toto asi nie je normálne, že?

Akože, mojaa... daj si facku!

   Potom je tu ešte kategória Staršie, skúsenejšie a premúdrelé matky, ktoré vám na to povedia: "Jooj, moja, ale to môže trvať aj do piatich rokov! To je v pohodkee!" A  vy že akože what?! Do PIATICH rokov? A to akože druhé dieťa už nikdy nebudem mať?! Či čo? Jak? Akože čože?!

Alebo iné, čo vám povedia: "Ale čo si, veď to je úplne normálne. Mne žiadne dieťa nespalo celú noc. Podľa mňa také deti ani neexistujú!" A vy si v duchu myslíte, že Jasnee, a 3/4 mojich kamošiek majú akože zázračné decká? Iba moje je normálne lebo nespí ani prd? No haha - z extrému do extrému...

   Ono je to vlastne vcelku sranda, mať dieťa, ktoré sa aj ako dvojročné budí aj 8x za noc a vy máte ráno pocit, že ste vlastne ešte ani nespali a už máte znova vstávať. Ale pohoda, už je to váš životný štýl ;-).

   A keď sa stretnete  po dlhšej dobe s nejakou kamoškou, rodinnými známymi, atď.  - hádajte, aká otázka padne ako prvá... "A už ti spáva?" Do vás vtedy vstúpi 300 čertov, ide vám roztrhnúť hlavu od predstavy vašich nocí, ale v duchu si napočítate po španielsky pekne do troch, hryznete si do jazyka a poviete "Aale, stále nič moc." A idete ďalej. Lebo musíte. Lebo sa snažíte nakopnúť sa k životu vďaka viere v predstavivosť vašich prespatých nocí. Lebo nemôže takto spať až do puberty, nie? Či, jaaj, počkať. To zas nebudete spať ani prd lebo sa budete nerváčiť kde je, s kým je, kedy príde, či tam fajší alebo pije... no ježiši. Čiže sa nevyspím už nikdy? Sakra... snáď to prejde, kým pôjdem do dôchodku... či? 

   Matke je proste súdené báť sa o svoje dieťa. Od chvíle, ako zistí, že jej pod srdcom rastie nový človiečik až do navždy, sa bude mať vždy o koho báť. Veď to je vlastne krásne, nie? :D

   Potlesk pre všetky matky, ktorým deti o tretej v noci vykričia, že chcú chlebík s maslom, hodinu na to si zmyslia, že chcú starkú a ďalšiu hodinu na to vás už ťahajú z postele s tým, že už chcú pozerať Toma a Jerryho, ktorý ale ide v telke až o 7.15 a vašou úlohou je aspoň do 6.15 ich ešte v tej blbej posteli udržať...

Ale inak je fakt krásne mať deti :D...

Kde je moje súkromie?! - Z denníka prvorodičky (19. časť)

Ahojte, mamičky (a všetci, ktorí čítate moje zápisky z mamičkovského denníka ;)). 

Opäť raz som tu po dlhšom čase s ďalším výlevom z môjho materského života, tak poďme na to.. ;) 

    Dnes niečo na tému, ktorú určite poznajú takmer všetky z vás...

Kým je bábätko maličké, ležiace a dá sa kamkoľvek položiť (či lepšie povedané odložiť?) - do ohrádky, do postieľky, na "hraciu deku", všetko je super. Akonáhle začne loziť, začne sa niečo, čomu ja hovorím Strata materského súkromia. Kým iba lozí, je to ešte celkom sranda, pretože stále je odložiteľné do priestorov, ako je ohrádka a vy sa môžete ísť v kľude aspoň vycikať. Akonáhle začne chodiť, strata súkromia matky začína byť pojmom. Behá za vami totálne vaše, pretože behanie je niečo, čo ho strašne baví (časom príde do štádia, kedy ho už nebaví behanie, ale vyslovene otravovanie svojej maminky, na ktorom sa s radosťou zabáva). Úplne mega je pre každú matku to, že krpec ešte nedočiahne na kľučky (a ak aj dočiahne, nemá na trénované ich ovládanie), takže váš osobný kľud na záchode stále nie je ohrozený. A potom sa dostane dieťa do štádia, že chodenie je už preňho úplne bežné, začína byť poriadne ukecané a súkromie matky je v prdeli...

    Aj vám sa to stáva?

"Michal, sakra, môžem ísť aspoň na záchod sama?!"

"Nie! Nejdeš!"

No ďakujem pekne. A tak sedím ja na záchode a on sa vedľa mňa na dlážke hrá s autíčkami a chodí mi s nimi po nohách. Čo tam po tom, že maminka sa aktuálne pokúša urobiť kaku.

    Čo vám poviem. Máte malé dieťa? Na súkromie zabudnite! Samozrejme, vždy je tu tých 5% detí, čo s prepáčením držia hubu a krok a keď im poviete "Hraj sa, maminka ide cikať", tak sa hrajú a maminka sa môže v kľude vycikať. To je ale vysoko nepravdepodobné pri väčšine detí, ak mám byť úprimná...

    Joj a spánok? Ani v posteli nemáte súkromie. Ale že žiadne. Je totiž kopec detí, ktoré sa vám nasáčkujú do postele, aj keď majú svoju vlastnú priamo vedľa vašej a je im teda absolútne ukradnuté, či máte paplón, priestor na existenciu alebo sa vám zarýva okraj postele do čela, pretože z polovice ste v štádiu levitácie, vzhľadom na rozvalenosť vášho dieťaťa, ktoré je v tomto smere ale že absolútne majetnícke. Opičiak malý. Celú posteľ má pre seba a my, úbohí rodičia, sme už aj zabudli na to, aká je naša posteľ vlastne veľká, keďže sme ju už nekonečne dlho neboli schopní okupovať iba my dvaja. Aj tak, vždy keď sa ráno zobudí a vyškerí sa na vás, zabudnete na všetky krkolomné nočné polohy, kopačky do hlavy a brucha či pololevitačné štádiá. Majú to dobre vymyslené, tieto krpce prefíkané!

    Haha, ako v tom vtipe, že matka na záchode šuští s vložkou a dieťa za dverami že "Mamaaa! Ty tam máš Horalku??!!"

Matka proste nikdy nikde nemá kľud. A to naozaj aj pokiaľ ide o jedenie tých blbých sladkostí a slaností. Tie sú fakt prístupné iba po 22. hodine večernej, keď dieťa konečne spí a vy môžete zožrať čo len chcete a nikto vám to nevytrháva spred úst! (Hurá priberaniu!!)

   Yes! To sú chvíľky, sakra! Potom si konečne po 4 dňoch hodíte sprchu a cítite sa ako znovuzrodená. Pustíte sa do upratovania nekonečného bordelu (lebo keď upratujete cez deň, "niekto" vám to stále rozhádže) a okolo polnoci zaľahnete spať v unavenosti v štádiu zbitého psa. Ale aj tak ste šťastná. Aj keď vás zas bude celú noc kopať, vytláčať z postele a ráno ťahať za ruku z nej von, cikať a kakať vždy s vami, jesť všetko, čo jete aj vy a nenechá vás sa ani len učesať. Aj tak to malé otravné stvorenie milujete najviac na svete! Lebo tak to proste je. Na to sme tu my matky. My nemáme čas sa sťažovať. My to proste musíme všetko iba zvládať a basta... a ten malý krpec/krpce nám vždy za tú všetku námahu stoja na 220%!!

Tak na záver ešte jedna malá múdrosť...

Prečo unavená mama nejde spať? Lebo si užíva tie chvíľky, keď od nej nikto nič nechce ♥.

Tak sa majte krásne (a kašlite na to, že vás vykopáva z postele. On/a to robí určite z lásky - lebo chce byť pri vás!!)

A teraz jeden mega potlesk pre všetky matky, ktoré nemajú ani štipku súkromia! Sme skvelé! (a to nie som žiadna feministka - je to proste tak :D).

Chcem dovolenku od materskej "dovolenky" - Z denníka prvorodičky (18. časť)

    Byť mamou je skutočne vyčerpávajúce, čo si budeme klamať. Slovné spojenie "materská dovolenka" zaručene vymyslel chlap, pretože žiadna žena so zdravým rozumom by to tak nenazvala. Toto naše povolanie totiž okolo nijakej dovolenky nešlo ani len zďaleka. Ono to dokáže byť niekedy vyčerpávajúce až natoľko, že si človek kladie otázku, prečo sa nedá ísť na dovolenku aj z materskej "dovolenky". Ale takú reálnu dovolenku. Že slnko, more, pláž, nerobíš ani ho*no, si sama ako prst, žiadny muž, žiadne dieťa, konečne sa vyspíš... haha, snívajme ďalej...

    Drahí chlapi, ženy, ktoré deti nemajú a iní... Viete aké je náročné navariť obed, keď vás nonstop niekto ťahá za nohavice (miestami si ich musíte vytiahnuť až spod kolien)? Keď šúpete zemiaky a šupky vám akosi odchádzajú z koša a zjavujú sa všade po kuchyni? Keď varechu nájdete po 10minútovom intenzívnom hľadaní zastrčenú v radiátore? Je to fest ťažké...
    Viete čo ma dokáže brutálne vytočiť? Keď si moje dieťa vymyslí nejaké slovo a opakuje ho 150x dookola a ja ani za svet nedokážem prísť na to, čo tým chce povedať, čiže následne chytí hysterický záchvat a je po srande.
    Och a včera večer... o pol deviatej začínal film, na ktorý som sa tešila odkedy som vedela, že išiel v kinách. Išla som si uspať toho neposlušníka a on ani za svet zaspať. A vy iba počujete z obývačky zvučku filmu, prvé rozhovory, prvú reklamu, druhú reklamu... a dieťa unavené na umretie, ale nezaspí ani za svet! Potom vaše myšlienky znejú asi nasledovne: "Ježiš, decko, máš ty Boha pri sebe?! Spi už lebo tu spácham rituálnu samovraždu!... Nieee, neplač, neplač, neplaaaač! Do riti..."
... ešteže existuje Magio a ten film sa dá pretočiť na začiatok...
     Vlastne, keď tak nad tým rozmýšľam, kedy som ja videla naposledy celý film úplne normálne bez prestávok, len tak, nič nerušene? Hmm, asi keď som bola tehotná... lebo ešte aj keď sa náhodou dostanem do kina, buď mi príde esemeska, že ten môj zlatúšik je bezo mňa poslušný a milučký a že čo naňho neprávom nadávam, alebo naopak, po pol hodine v kine 4 zameškané hovory a tri esemesky, že kde v prdeli to sme a že už by sme mohli ísť domov... 
Jak hovoria východniari, "Ta, ja ňeviem"...
     Sranda je napríklad aj, keď sa dostanete po pol roku konečne von s kamoškami a to, že jete pizzu a nikto vám ju nekradne spred úst sa vám zdá priam neuveriteľné.
     Inak milujem upratovanie naozaj. Toľko sa doupratujem, že to je už jednoducho moja prirodzená súčasť... Trepem!! Nenávidím všetko čo treba upratovať!! Niekedy mám pocit, že by sme mali v dome zriadiť izbu obloženú molitanom, nech sa tam to dieťa vybúri a nech má všetko, čo sa dá rozhádzať, iba tam... A keď upratujem dom pred príchodom návštevy, pokiaľ si dieťa neprilepím o strop alebo nezamknem v skrini, do piatich minút mám polovicu domu rozbombardovanú ako nikdy predtým. A zas dookola. Upratujem, upratujem a upratujem... fuj...
    A ten jeho spánok, Kriste... keď zaspí po hodinovom intenzívnom uspávaní o 22.00, ja stihnem akurát tak upratať obývačku, dať riad do umývačky, naveľa sa osprchujem a švacnem na seba nejaký ten nočný krémik a o 23.30 sa zvalím do postele a v sekunde spím. Teda až kým moje zmaniačené dieťa nevycíti moju prítomnosť a s radosťou sa nenasťahuje ku mne do postele a celú noc ma kope, škriabe a odtláča. Takže, keď ma po výdatnom dokopy asi 3hodinovom spánku zobudí ráno o šiestej s tým, že "Mamaaa, ftaaajaaaj!" a driape ma za pyžamo, mám chuť sa vyhodiť z okna. To je síce iba meter nad zemou, ale aspoň by sa mi uľavilo.
     No a obedňajší spánok? To je tiež topka... Keď sa stihnem akurát tak vys... vykakať, zase raz upratať obývačku, zjesť polievku a už je hore... Boh môj dobrý, kde ten miničlovek berie toľko energie?!     Haha, alebo keď si podvečer konečne sadnem na gauč a chcem si pozrieť Oteckov a ten krpec sa polovicu času po mne zliepa a druhú polovicu dabuje hercov vo svojej reči a hučí pri tom tak nahlas, že ani najvyššie stupne hlasitosti na telke nestačia na to, aby ho prekričali... ešteže existujú reprízy... haha, teda počkať, vlastne ani nie, keďže vtedy ide na Ťuki Tv Jarošov Neposlušník...
     Inak, viete koľko živočíšna je v nás matkách? Asi toľko, že keď sa ráno pozriete do zrkadla po ďalšej prebdenej noci, pripadáte si ako ranená opička, zhúlená panda, týraný psík, ošklbaný holub alebo hladný upír... hmm, celkom fpoho, ňe? Bohu vďaka za korektory pod nevyspaté oči a iné vymoženosti zachraňujúce všetky nevyspaté matky pred šokovanými pohľadmi ľudí na verejnosti.
     Kokso, keď si spomeniem na to, ako sme kedysi hýrili celé noci na diskotékach. Dnes by som tam mohla prísť tak o deviatej a o polnoci by som odišla domov unavená ako štyri kone... dnes máme už diskotéky doma v posteli každú noc, že Chumáč? ...na dobehnutie môjho spánkového deficitu budem potrebovať tak 7 rokov... alebo 17?
    Och... a teraz si predstavte toto všetko spolu, pekne každý deň, tri roky (a niekedy aj viac) vkuse dokolečka dokola... a potom, že matky na materskej chytá materská demencia... no z čoho asi? 

    ...ale viete, čo je na tom celom najlepšie? Že aj napriek nevyspatosti, zúfalstvu a 50x pretečenom pohári vašej trpezlivosti svoje dieťa aj tak ľúbite najviac na svete a je pre vás tým najdokonalejším stvorením na planéte ♥. Lebo akú matku by neroztopila veta "Júbim mamu!" od ani nie dvojročného dieťatka? ♥♥

Btw. viete čo je vrchol nevyspatosti? Keď si chcete zaliať čaj do imaginárneho hrnčeka ;-)...

Ako sme sa pokúšali odplienkovať - Z denníka prvorodičky (17. časť)

Ahojte! ☺ Dnes to bude možno trochu humorné, ale verte mi, bola to fakt krutá realita :D.

Pokúsila som sa totiž počas leta svojho syna odučiť od plienok. Prinútila ma k tomu jeho prehnaná citlivosť na zaparenie pokožky pod plienkou. Povedala som si dosť, reku musí to ísť aj inak... síce nešlo, ale nevadí, skúsili sme :D. Tak sa pozrite na to, ako prebiehal náš 2týždňový pokus o odplienkovanie ☺...

1 DEŇ - celý dom je očúraný, nestíham upratovať mláčky. Všade za ním behám s toaleťákom. Myslí si, že keď má na spodku iba slipky, alebo nič, tak ani ponožky mu netreba a stále si ich vyzúva.

2. DEŇ - Presne rovnaký scenár. Ešteže mám (zatiaľ) dostatočnú trpezlivosť, šikovný mop a dobré zásoby toaleťáka... ocikaný je už aj koberec v obývačke.

3. DEŇ - zas rovnako. Avšak zažili sme mega úspech - keď sme boli v bazéne, vypýtal sa von, vycikal sa a potom šiel naspäť dnu. A druhý úspech - prvýkrát v živote sa u starkej vycikal do nočníka!! Btw. sandálky má po dnešnom dni tak očúrané, že smrdia ako ten najsmradľavejší hajzel v najodpornejšom slovenskom vlaku.

4. DEŇ - hneď zrána pustil hovienko vonku na podlahu, aj keď neďaleko bol nočník. Nechcite vedieť, čo s tým hovienkom urobil náš Rexo... Dnes som si uvedomila, že za posledné štyri dni sme použili toľko plienok, ako inokedy za jeden deň. Toto odplienkovanie sa mi začína celkom páčiť :D.

5. DEŇ - stav nezmenený. Mám pocit, že vždy to, že ho prezlečiem do niečoho čistého je zárukou toho, že sa v najbližších minútach pociká zas (ale aj tak ho nedokážem prinútiť, aby to urobil na nočníku). Nerobím nič iné, iba periem veci a utieram a zmývam podlahu...

6. DEŇ - povedal "kakám", keď už bol vycikaný, potom si na chvíľu sadol na nočník a vyhlásil, že "nejde"... a hovienko na koberci v obývačke? Prečo nie?! Ešte, že som zacítila jeho arómu, inak by som pri zostupe z gauča doňho s najväčšou pravdepodobnosťou stúpila. Ako, sakra, dokáže to dieťa s*ať tak nenápadne, že si to ani nevšimnem?!

...a do 11:15 tri hovienka? Robíš si srandu, dieťa moje?! Inokedy kakáš raz denne a teraz toto?!

7. DEŇ - obrovský úspech!! Dieťa sedí na nočníku dlhšie ako 10 sekúnd a dokonca aj viackrát za sebou!! Síce doňho nič nedal, ale nevadí! Aj toto je pokrok!

Btw. neviem či mám doma dieťa alebo prasiatko. Lebo vycikať sa na dlážku a potom sa v tom schuti vyváľať... no akože toto čo je?!

Ale máme úspech!! Jedno vycikanie do nočníka!!

8. DEŇ - hneď zrána ciká do nočníka. Tlieskam ako bláznivá! Konečne to začína vyzerať ružovejšie s týmto naším odplienkovaním... to však bolo na dnes všetko z našich úspechov...

9. DEŇ - zisťujem, že aj moja nekonečná trpezlivosť má svoje hranice. Keď sa vyciká do nočníka a teší sa z toho a tvári sa, že to konečne pochopil a následne urobí jednu mláčku v kuchyni, jednu na chodbe a hneď za tým sa vykaká na koberec v obývačke, obávam sa, že sa hodím pod vlak od zúfalstva. Celý dom smrdí ako debilná kadibúdka a ja mám pocit, že to už proste nezvládam. Rozmýšľam nad tým, či mám šibnuté dieťa alebo som ja úplne neschopná. Zú-fal-stvo!!

10. DEŇ - po dobrovoľnom polhodinovom sedení na nočníku sa v nestrážených 10 sekundách z neho postavil a vycikal sa o pol metra ďalej na dlážku... v nočníku boli doslova len tri kvapky. JA už fakt neviem...

11. DEŇ - stav nezmenený, nech sa snažím ako chcem... mám pocit, že budem musieť vytepovať celý dom...

12. DEŇ - tomu hovorím umelecké čúranie! Nadvihnúť si koberec a vycikať sa podeň, to je teda wau! A postaviť sa medzi stolík a gauč a trafiť do priamo pod gauč, to je tiež šikovné... nemám slov.

13. DEŇ - vzdávam sa. Keď sa vyciká do nočníka, je to vždy iba náhoda. Nechce tam byť a nechápe, že na potrebu treba chodiť tam. Posledná kvapka bola, keď som sa šmykla na nenápadnej mláčke, o ktorej som ani netušila a skoro som si vyvrtla členok. Navyše, keďže si stále dáva dolu ponožky aj papuče, pravdepodobne prechladol a teraz ciká stále... asi by sme to mali skúsiť radšej neskôr...

btw. koberce už tepujem...

Toto sa odohralo niekedy v strede leta. Dnes sme na tom tak, že vždy ráno po zobudení a po obednom spánku je zvyknutý na to, že ho posadím na nočník a on sa tam vždy vyciká. Inak sa ani nepýta a ani mu to veľmi asi neprekáža, keď "sa v plienke niečo stane"... ale aj toto je už super. Uvidíme, čo bude ďalej. Každé dieťa je iné a my asi ešte musíme trošičku počkať, aby sme sa dopracovali k tomu, že vydrží bez plienky a na potreby sa bude pýtať...

Každej mamičke prajem s odplienkovaním veľa trpezlivosti. Snáď to budete mať jednoduchšie ako my ☺. Miško vyniká zas v iných veciach. Keby sa ešte aj odplienkoval na prvýkrát, to by už bol fakt macher :D... takže my si ešte počkáme... ☺

Aké je to byť mamou? - Z denníka prvorodičky (16. časť)

Ahojtee! Keďže v poslednom čase mám toho dosť veľa, úplne som pozabudla na moju najpravidelnejšiu rubriku na blogu - zápisky z môjho života mamičky. Tak vám teda dnes prinášam malý súhrn toho, ako vidím svoj život matky za posledné cca 2 mesiace...

Enjoy ;-)

Aké je to byť mamou?

* To je, keď aj psovi namiesto "fuj" hovoríte "no, no, no!";

* keď z totálneho vyčerpania po ďalšej prebdenej noci obujete dieťaťu topánky naopak a všimnete si to až vtedy, keď vám samo ukáže na topánky, že niečo nie je v poriadku;

* keď máte v kúpeľni odparkované odrážadlo;

* keď vaše dieťa ani za svet nechce auto nazývať "auto" a radšej ho volá "brm" alebo "ábus", proste len tak z trucu, lebo vy chcete, aby ho volalo "auto"... hlavná vec, že slová ako dodávka, paradajka, bicykel, krokodíl a iné, hovorí na počkanie...;

* keď vždy, keď dieťaťu poviete, že je špinavé ako prasiatko, vám na to zakrochká;

* keď dostanete infarkt, lebo večer v mikrospánku po usadení na wc vidíte pred sebou na vani figúrku Gargamela;

* keď dáte dieťaťu farbičky a papier aby si kreslilo a ono pokreslí všetko iné, len nie ten papier;

* keď je vaše dieťa tak špinavé, že mu poviete, že ho dáte rovno celé do práčky... a ono je natoľko poslušné, že si tú práčku naozaj otvorí a pokúsi sa tam vliezť :D;

* keď máte autíčka odparkované v radiátore;

* keď máte burizóny rozsypané po celej obývačke;

* keď mu dáte na hranie kúsok ryže a on, akonáhle sa nepozeráte, odnesie si tú ryžu v mištičke do obývačky a tam ju rozsype po celom gauči a chlpatom koberci;

* keď sa chcete pohodlne vyvaliť na gauči medzi vankúše... keď tu zrazu hnusný pichľavý traktor!;

* keď niečo hľadáte a máte pocit, že pod gaučom v obývačke je asi Narnia. Nájdete tam fakt všetko... od jeho fľašky, rôznych hračiek, cez váš rúž, gumičky do vlasov, ovládač od telky, papuču, chrumky, loptičky, rohové chrániče na stôl... až po štipce na prádlo, naberačku na ryžu a vlastne čokoľvek, čo sa tam vojde...;

* keď vaše dieťa nevie povedať Z a hovorí namiesto toho J a vznikajú rôzne zaujímavé situácie:

a) treba prudko rozlišovať rozdiel medzi "jatoť" a "japoť" - prvé je zatvor a druhé zapni,

b) keď je "zebra" "jeba"...;

* keď sa otočíte na 1 mikrosekundu a vaše dieťa vždy presne vtedy spadne, udrie sa alebo čokoľvek podobné a vy máte vždy akurát pocit, že ste tá najhoršia matka na svete;

* keď si želáte, aby sa všetko dalo zamkýnať... prečo sa nedá zamknúť napríklad: záchod, chlebník, skrinka na topánky, kozmetický stolík (úplne celý, vrátane stoličky a zrkadla, keďže aj tie predstavujú potenciálnu hrozbu), tlačiareň, radiátory, stolové lampy, vankúše (najlepšie by bolo zlepiť všetkých 8 čo sú na gauči do jednej veľkej guče, aby ste ich nemuseli nonstop zbierať po obývačke) a iné?!;

* keď sa vaše dieťa naučí povedať "nie", "nechcem", "neviem", "nejde" a "nedá sa" a používa to vždy a všade a s radosťou sa s vami háda do nekonečna a ešte ďalej;

* keď sa vaše dieťa bude hádzať o zem od zúrivosti, lebo mu v 33 stupňovej horúčave chcete obuť sandále, ale ono chce gumáky;
* keď ho niekam ťaháte za ruku, lebo ono chce ísť opačným smerom a vyrieši to tým, že vám zahryzne do ruky a uteká si svojou cestou... a pre vás sa začína naháňačka;
* keď príde na to, že naháňačka je naozaj fajn hra a vy potom pol dňa nepočúvate nič iné, iba "mama, háňa!";

* keď upratujete 10 x denne a aj tak je všade bordel...

... a viete, čo som zistila? Že nič nevytrénuje vašu trpezlivosť tak, ako odúčanie dieťaťa od plienok... ale o tom viac až nabudúce ;-)

Prečo moje dieťa plače? - Z denníka prvorodičky (15. časť)

Ahojte! Dnes si niečo povieme na tému plač dieťaťa. Nechcem znieť hlúpo, ale asi to zase bude mierne humorné :D. V tomto článku vám totiž priblížim niekoľko dôvodov, prečo plače môj milovaný 1,5 ročný syn...

Určite to pozná každá mamička. Deti staršie ako 1 rok už začínajú v sebe prirodzene budovať svoju detskú prefíkanosť. Už to nie je iba o tom, že "plačem lebo som hladný", ako je to u bábätiek. Decká čím ďalej, tým viac vymýšľajú a skúšajú našu aj svoju trpezlivosť. Možno to znie hlúpo či divne (a možno sa to stalo už aj vám), ale niekedy dieťa dokáže plakať z takých dôvodov, že sa na tom jednoducho musíte zasmiať (ale nakoniec možno aj tak plačete s ním). Zozbierala som vám preto niekoľko dôvodov, pre ktoré plakal môj 19 mesačný Mišiak ;-).

* Dovolila som si v posteli sa mu otočiť chrbtom.

* Hral sa tak, že svojmu ockovi zabáral hlavu do gauča, ale ocka to už po 10 minútach prestalo baviť a nechal si hlavu vzpriamenú. To nemal robiť.

* Povedala som mu, že musí ísť cikať.

* Nedovolila som mu pošliapať paradajky v záhradke.

* Nedovolila som mu pokakanému sedieť v autosedačke uprostred obývačky.

* Starký už musel ísť domov

* Posadila som ho na nočník.

* Zjedol keksík a nedokázal pochopiť, že ďalší už nemám a že ten jeden už proste spapal.

* Nedovolila som mu otvoriť balkónové dvere a povedala som mu, že ja ich otvoriť nemôžem lebo to nejde.

* Nedovolila som mu vojsť do ockovej skrine.

* Nezobrala som ho na ruky pri krájaní mäsa.

* Snaží sa prejsť na odrážadle pomedzi gauč a stôl a nezmestí sa tam.

* Nechcem mu dať chrumky.

* Dala som mu chrumky a on ich zrazu nechce, lebo ja jem cereálie s mliekom, takže on ich chce zrazu tiež.

* Tvárim sa, že jeho cumel neexistuje (s cieľom odučiť ho od neho - btw., bez šance).

* Fénujem si vlasy.

* Nevládzem hodinu vkuse skákať na fitlopte kvôli tomu, že jemu sa to páči.

* Telefonujem a on so mnou práve niečo chce.

* Nevedel pochopiť, že v telke už večer o pol 10tej pesničky Mira Jaroša nejdú.

* Ráno sa zobudil.

* Zobrala som mu z úst cumel lebo som mu chcela dať raňajky.

* Nechcel pochopiť, že keď púšťam hudbu z mobilu, tak pri tom nemusí ísť žiadny klip a mobil môže byť zablokovaný. Nevidel žiadny klip ani farby na obrazovke a s plačom kričal "nejde".

* Neporadilo sa mi hodiť jeho pyžamo na postieľku, ale spadlo na zem.

* Zobrala som mu jeho fľašu, s ktorou pooblieval celú obývačku.

* Chcem ho položiť na zem, lebo ho už nevládzem držať na rukách (tvári sa, že zabudol, že má nohy).

* On si chce obuť iné topánky, ako som mu obula ja.

* Nedovolila som mu oblizovať stôl.

* Odložila som mu traktor, na ktorom sa zvykne voziť (lebo sme už išli z dvora dnu a on už mal ísť spať).

* Nedovolila som mu prechádzať sa s mopom po dome.

* Nedovolila som mu čistiť zemiaky.

* Nedovolila som mu jesť štrk.
* Nevedela som nájsť jeho plastovú formičku vláčika do piesku a on ju strašne potreboval.
* Nevedel pochopiť, že keď je vonku búrka, tak na dvor ísť nemôžme.
* Nepozerala som sa naňho, keď hovoril, že kôň papá (zopakoval to asi 25x).
* Nedovolila som mu ťukať do ockovho notebooku.
* Uštipol ma do stehna.
* Zobudil sa poobede a nevedel nájsť starkú.
* Nedovolila som mu rozhádzať moje štetce na líčenie.
* Nedovolila som mu vyliezť na okno.
* Nedovolila som mu hrať sa so zástrčkami.
* Odmietla som mu pustiť 5. x za sebou pesničku Mira Jaroša.
... a mnohé iné ;-)

Poznáte aj vy podobné situácie? Našli ste sa v niečom z toho? Však mi dáte za pravdu, že s deťmi je niekedy sranda, aj keď plačú? :D Lebo tie dôvody občas naozaj dokážu byť veľmi úsmevné ;-).

Verím, že vám tento článok aspoň trochu vyčaril úsmev na tvári ☺.

Prajem vám ešte pekný deň,