Rodičia určite poznajú situáciu, keď dieťaťu počas letných prázdnin postupne ubúda radosť zo slobodného prázdninového života a ku koncu augusta je už situácia tak náročná, že máte chuť sa odplaviť loďou cez pol zemegule, len aby ste nemuseli čeliť pravidelnému: ja sa nudím, ja chcem kamarátov, kedy pôjdeme na ihrisko?, kedy už začne škôlka? atď.
...čaká dieťa, čakáte vy a s každým pribúdajúcim rokom svojej ratolesti viac a viac chápete rodičov z filmov a reklám, ktorým deti po prázdninách konečne nastúpili do škôlky/školy a oni si veselo strieľajú šampus na počesť slobody, po ktorej dva mesiace tajne túžili.
Áno, máme to tu. Malý má päť rokov, čaká ho posledný rok v škôlke. Je dvadsiaty siedmy august a ja odpočítavam sekundy do štartu škôlky, pretože moja trpezlivosť si dávno vzala dovolenku so slovami: Ja to kašlem, toto sa nedá! a opustila ma. V tejto chvíli už neviem, čo je horšie. Či mať doma dvoch alebo viacerých šibalov plných nadbytočnej energie alebo jedného, ktorý behajúc po dome ako plnou silou odrazená pingpongová loptička hlása, že on už potrebuje kamarátov.
Nalejme si víno do litrového pivného krígľa a poďme si spolu zhodnotiť realitu končiacich sa prázdnin...
Deň blbec. Vraj posledný teplý deň. Doobedu krásne slnečné počasie, horúco a ja si pomedzi nekonečné upratovanie nájdem chvíľku času na opaľovanie svojej unavenej osobnosti pri posledných zvyškoch slnka. Dieťa na striedačku pozerá rozprávky, robí ďalší bordel a vrieska, že mu chýbajú kamaráti. Taká prázdninová idylka. Umyjem podlahu, operiem za tri práčky prádla lebo však je horúco a ono to zaručene rýchlo vyschne, spracem do umývačky gigantickú fúru riadu a vrhnem sa na knihu, ktorú neviem dočítať už tri týždne. Sadnem si na gauč, prečítam jednu stranu a už to vreští. Chce to nabrať vodu so sirupom. Naberiem, sadnem si, prečítam tri strany a znova vreští. Tentokrát nevie nájsť dinosaura, ktorého práve potrebuje. Pomôžem, nájdem, vraciam sa ku knihe. Po prvom odseku vreští znova a ja rozmýšľam, či si naozaj idem otvoriť ten chladený Radler alebo radšej rovno schliapať na ex celú fľašu vína...
Upratané, dieťa spokojné, opäť sa vraciam na lehátko za domom, nech chytím bronz, kým sa ešte dá. Cez ostré slnko žmúrim na písmenká v onej knihe asi dvanásť minút, keď sa z každej strany začne ozývať hlasné hrmenie. Okej, to ešte nič neznamená. Opaľujem sa, čítam ďalej. Dôkladne ignorujem každé jedno "A teraz sa pozri!" v súvislosti s obľúbenou rozprávkou. Pár minút a je to tu. Slnko ma necháva v štichu, obloha sa osvecuje ako na diskotéke a ja sa sťahujem dnu. Upozorním malého, že keď začne pršať, má mi dať avízo. Avízo príde, keď už prší. Fúra prádla na sušiaku si radostne mokne, kým k nej nedobežím rýchlosťou Usaina Bolta s črevnou chrípkou utekajúceho na WC. S ťažkým sušiakom sa predieram cez jedno krídlo otvorených balkónových dvier. Zasekávam sa. Asi trikrát. Mokne prádlo, moknem ja...
Zo zmeny počasia ma instantne chytá migréna. Inteligentný kamoš ajfón hlási, že V najbližších dňoch dostanete menštruáciu a ja už chápem, prečo ma dnes vytočil aj susedov kohút.
Dnes som "Ja chcem nejakých kamarátov!" počula asi 27-krát. Celkom v pohode. Chytá ma túžba zavolať do škôlky, či sa nedá prijať dieťa aj o týždeň skôr, a to aj za cenu, že by v celej budove mali byť len traja - on, riaditeľka a upratovačka. Možno to skúsim...
Večer sa nesie v znamení hesla: Aby nebolo málo...
Chystám sa uspať unavené dieťa. Vďakabohu. Desať hodín večer a konečne ho chytila aj únava. Intenzívne pracujem na odprataní dieťaťa do postele. Upracem rozhádzané oblečenie, chýba už len jeden detail. Guláš v plastovom vedierku mužom prinesený z nejakej akcie je mastný ako vlasy Zuzany Smatanovej po dvojhodinovom koncerte. To však spočiatku netuším. Chystám sa ho odložiť do chladničky. Keď tu zrazu sa vedierko desať debilných centimetrov pred cieľovou stanicou (chladničkou) vyšmykuje z mojich rúk, padá na zem a litre gulášu sa rozprsknú po celej kuchyni. Chladnička, stena, balkónové dvere, zamatový sivý záves. Guláš je totálne všade. S tichým doriti utekám k druhým balkónovým dverám a kričím na psy. Toto nezvládnem sama. Prídu k dverám. Vravím im, nech idú dnu. Čumia na mňa, či to myslím vážne, pritom bežne sa vtrieskajú dnu bez volania kedykoľvek. No nie, vy somáre! Guláš mi tu tečie pod chladničku a ja si z vás robím prdel, nie?! Skríknem, volám ich, konečne sa uráčia. Utekajú na miesto činu, odpratávajú, čo sa len dá. Ja zatiaľ so slzami na krajíčku umývam okno a chladničku. Vyháňam psy a zisťujem, že tie dve lenivé hnidy mali laby špinavé akoby kopali tunel na Madagaskar a teda mám okrem iného ešte aj zablatené stopy cez celú obývačku a kuchyňu. Krotím sa, aby som nevyužila široké spektrum nadávok pred päťročným dieťaťom, prichádzam späť na miesto činu a pozorujem, ako kocúr dočisťuje ďalšie zvyšky. Hľadím na stenu, ktorú nevyčistí už ani Boží zázrak a drahý záves, ktorý bude smrdieť od gulášu ešte aj na Vianoce. Zisťujem, že som si ním zasvinila aj nové tepláky. Paráda. Škvrna jak Rusko! Ešteže som sa do nich prezliekla len pred pol hodinou!
Grandiózne finále! Popri mojom najväčšom prebiehajúcom zúfalstve, kedy som už fakt netušila, či si zo mňa dnes celý vesmír robí prču, pozorujem, že dieťa zaspalo na gauči. Od číreho prekvapenia za zveziem na dlážku popri linke. Chápete, pre istotu. Človek si radšej sadne. Aby ho nedrblo. Neviem či sa smiať alebo plakať.
Odložím dieťa do postele a uvažujem, či si zaliať Panadol Ultra Rapid alebo siahnuť po tom víne. Tuším je to jedno. Nasratá som, že by ma neupokojil ani reinkarnovaný Budha, takže jedno i druhé zaberie asi rovnako. Dám si tie Panadoly dva. Dobre to utlmuje...
Dobrú noc. Prosím si škôlku. Hneď.
.png)
.png)
.png)
.png)
