Po dlhej dobe (tuším to bude už rok) sa vraciam späť k mojim Denníkom prvorodičky. Tie, čo ma sledujete dlhšie určite viete, že som si kedysi (už odkedy som sa dozvedela, že som tehotná), spisovala svoje aktuálne pocity a dojmy z materského života do týchto mojich virtuálnych denníčkov, ktoré sa tešili veľkej obľube u môjho publika. Kedysi som sa viac venovala "mama blogovaniu", takže aj moji sledovatelia boli skôr z tohto súdka, no tieto svoje denníčky som neprestala písať ani napriek tomu, že sa oblasť môjho záujmu dávno zmenila z mamičkovských tém na beauty/líčenie a fashion témy.
Keďže vás ale tieto moje zápisky vždy náramne pobavili aj napriek tomu, že ich dnes už číta naozaj rôzne spektrum ľudí (veľa z nich deti ešte vôbec nemá alebo ani neplánuje), vraciam sa k tejto téme znova a verím, že sa jej mnohí/é potešíte 😊.
Ak budú mať aj ďalšie zápisky taký úspech ako moja dávnejšia Zúfalá báseň zúfalej matky, zaručene budem uvažovať o posunutí tohto môjho kontentu aj na vyššiu úroveň (ale o tom až neskôr 😃).
Poďme teda na to - 26. časť mojich Denníkov prvorodičky bude zameraná na problémy 5-ročného dieťaťa a mojej existencie s ním 😃.
Moje dieťa nedávno oslávila 5 rokov. Táto závratná zmena sa v živote prehnane motivovaného škôlkara ihneď odrazila po rôznych stránkach.
Vedeli ste, že 5-ročné dieťa už celkom začína zaujímať, prečo má aj maminka pod pazuchami chlpy ("malé čierne bubáčiky", aby som to citovala) alebo ako sa kŕmia mláďatká? Prečo ich nemôže kŕmiť aj ocko a keď malé kravičky pijú z vemena, z čoho pijú ľudské bábätká?
Filozofovanie v tomto veku nemá konca kraja. Najlepšie sú otázky, pri ktorých vám mozog zaradí ručnú brzdu a odmieta sa pohnúť ďalej, pretože váš operačný systém vypovedal službu a vy absolútne nemáte poňatia ako odpovedať. Tak napríklad - prečo sa sopel volá sopel? Alebo - z čoho je vyrobený kameň? Podotýkam, že to boli jedny z tých menej náročných otázok...
5-ročný škôlkar sa vyskytá v období svojho života, kedy sa začína cítiť dôležito. V škôlke je už tretí rok (vďakabohu má ešte jeden pred sebou) a zisťuje, že väčšina detí v ostatných triedach sú vlastne oproti nemu krpci, ktorí len pištia, pocikávajú sa a hádajú o hračky. To v ňom vzbudí leva a jeho ego stúpne do závratných výšin, takže vám doma púšťa jednu múdru hlášku za druhou a keď náhodou poviete, že on je predsa ešte malý a nemôže niečomu chápať, začne dupať ako stádo besných volov a protestne zalezie do pelechu (postele).
A keď sme už pritom - 5-ročné decká sú extrémne prefíkané a vynaliezavé. Keď sa im to hodí, sú "veľkí" a keď sa im to hodí naopak, tak "Veď ja som ešte len malé dieťa!".
Hovorí sa, že opakovanie je matka múdrosti, no keď v priebehu pol hodiny už po štrnásty raz púšťa z interaktívnej knižky pieseň "Červený kacheľ, biela pec", tak by ste už nielenže tú kuru, ale aj sami seba najradšej zabili.
Viete aké je u nás obliekanie? Jedna vec je, že už sa dávno vie obliecť sám (našťastie), no druhá je AKO. Oblečie si len to, čo mu je sympatické a keďže je veľkým odporcom nosenia tielok pod tričko, tvári sa, že si obliekol všetko tak, ako mal a o dva dni neskôr nájdem (v lepšom prípade) tielko skryté pod dekou na gauči, pod vankúšom v posteli, medzi hračkami alebo na stoličke zasunutej pod stolom. V horšom ho už ani nenájdem.
Poslúchanie - to je kapitola sama o sebe. 5-ročné dieťa by najradšej fungovalo štýlom: Ty počúvaj mňa ale ja teba nebudem. A ja sa môžem darmo snažiť "No zlatko moje, ale takto to fungovať nebude," pretože on mi raz-dva dá vedieť, kto je v dome pánom. Maminka, pomôž mi s týmto, maminka pomôž mi s hentým; maminka prosím si pitie; maminka chcel by som niečo sladké; maminka, maminka, maminka... A keď chcem niečo ja? "Prezleč sa do pyžama" môžem rovnako povedať jemu, stene, mačke, umývačke riadu a dekoračnému vankúšu a čakať, ktorý z nich ma počúvne skôr. No dieťa asi nie...
...a keď už sa náhodou dostaneme k tomu, že po dlhom presviedčaní konečne robí to, čo má, všetko mu trvá celú večnosť. Ja chápem, že dieťa sa nemá kam ponáhľať, ale keď si dokáže umývať ruky päť minút, obliekať sa desať minút a jesť jeden chlieb rovných 20, to už hraničí s absolútnym kolapsom mojej trpezlivosti.
Sranda, ten život s päťročným dieťaťom, že? 🙈 Často premýšľam nad opustením krajiny aspoň na 2 týždne, pretože ak sa toto všetko skĺbi do jedného dňa, človek sa cíti ako vo filme "Čo sme komu urobili?"...😁😁
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára