Dnes na tému - bordel náš každodenný. Pozná to snáď každá matka - či máš doma jedno, dve alebo viac detí (dokonca takmer nezáleží na veku, keďže aj dvaja pubertiaci dokážu spraviť výbuch v štýle troch škôlkarov), neporiadok je tu stále. Je všadeprítomný. Je ako vzduch. Ako tvoja nočná mora, ktorá sa neustále vracia, aj keď sa ju zakaždým snažíš (doslova) odpratať. Vidíš ju, dýchaš ju, potkýnaš sa o ňu. Číha v obývačke, pod posteľou, ba dokonca aj na záchode. Nepozná prekážky. Bordel je tu všade s tebou. Je ako tuk, ktorý sa ti po dvadsaťpäťke usadil na bruchu a odmieta odísť, nech s ním bojuješ akokoľvek. Bordel je tvoj život...
Čo ti ostáva? Upratuješ to dňom i nocou, cez pracovné, nepracovné, prázdninové, sviatkové aj akékoľvek iné dni. Vlastne upratuješ v každý deň na P: pondelok, piatok, predpoludním, po práci, po obede... jednoducho každý Posraný deň.
Dá sa na večné upratovanie zvyknúť? Keď si tak vezmeš, že je to pomaly už olympijský šport, ktorý vykonávaš na úrovni majstra a často aj úplne podvedome (proste ideš okolo gauča, zhrabneš 4 plyšáky a automaticky ich cestou necháš v detskej), je to vlastne v pohode nie? Súčasť života každej matky... To zisťuješ hlavne v prípade, že niekedy naberieš odvahu nechať upratovanie na manžela alebo iného mužského člena rodiny a zatiaľ, čo on sa ešte stále venuje dôkladnej demontáži autodráhy, ktorá mu zabrala doposiaľ 15 minút, ty si upratala celý zvyšok domu, vyvenčila psy, nakŕmila mačku, naložila umývačku, povysávala, uložila dieťa spať a otvorila si víno. Well...
Sú však dni, kedy si aj ty povieš "Nenávidím toto počasie, nenávidím tento deň, nenávidím svoju náladu a nenávidím tento bordel" a tak si iba zúfalo a sklesnuto sadneš na gauč, vyložíš nohy na stôl, otvoríš víno a zatiaľ, čo tvoje dieťa neustále krvopotne pracuje na vytváraní ďalšieho bordelu v detskej, sleduješ ten dokonalý výtvor umelca...
Ako krásne sú tie figúrky psov z rozprávky položené na stole vo vyliatom čaji. Vyzerajú akoby sa rozprávali. Usmievajú sa na seba, tešia sa zo života, komunikujú. Alebo sú to iba posledné úsmevy predtým, než sa utopia?
A čo ten epický pohľad na kvetinku so šiltovkou? Vďakabohu, že je umelá. Tá šiltovka jej celkom svedčí. Tuším ju tam začnem dávať schválne, kvetinka je s ňou riadny frajer.
Pozerám na papiere na podlahe pred stolom. No ktorý dokonalý umelec ich dokázal nechať na zemi rozhodedné, nazvime to slušne, v tvare značky Renaultu? Dokonalé!
A čo tá lyžička? Normálna bežná kávová lyžička trčí spomedzi dekoračných vankúšov na gauči akoby kričala o život. Vankúše sa na ňu valia z každej strany, no ona z plných síl bojuje a ja verím, že sa nakoniec úspešne prebojuje až na povrch!
Hrnček na samom okraji stola je položený nie že "LTT" (len tak tak), ale "TBLTTS" (totál-brutál len tak tak, sakra!). Hrozí, že ak o centimeter pohnem vyloženou nohou smerom doľava, tlaková vlna z mojej celodennej ponožky zaistí jeho zrútenie a následnú detonáciu pri kontakte s podlahou. Tam ostane rozmlátený medzi fixkami rôznych farieb a spolu vytvoria obrazec, za ktorý by sa nehanbil ani Picasso.
...A že mačka leží medzi desiatkou dinosaurov vykotená akoby z nej práve vymlátili posledné zvyšky života, to mi už pri týchto umeleckých výčinoch príde absolútne nudné.
Radšej sledujem epickú súhru ovládača z drona, plyšového psa, traktora a ponožky. Tento obrazec by som nazvala "Chaos". Môžeme si iba domýšľať, čo sa tam vlastne stalo, že zostali predmety v tejto kompozícii. Môj tip: ovládač z drona zahodil naštvaný plyšový pes, ktorý sa snažil z výšky natočiť traktor pri oraní. Avšak on, veľký hrdina, si popritom chcel zvládnuť vyzuť ponožky pre kruté teploty vládnuce uprostred rozhorúčeného poľa. Podarilo sa mu ale jedine stratiť dron a zmeškať odchod traktora. Hešteg: #nasr*týpes
Započúvam sa do zvukov v pozadí. Dieťa išlo na záchod. Odchádza z kúpeľne. Bez spláchnutia a vypnutia svetla. Aspoň, že si umyl ruky, charakter.
Bordel okolo mňa mi začína byť čím ďalej, tým viac sympatický. Veď to môže byť aj horšie. Tornádo, asteroid, vojna. Nič z toho sa ale nedeje. Čo tam po bordeli, ktorý je navyše aktuálne z môjho mierne podnapitého uhla pohľadu absolútne majestátny a umelecký.
Nalejem si ďalší dúšok do prázdneho pohára, zasmejem sa nad životom a pozerám na prútik Harryho Pottera pohodený vedľa seba na gauči. Akútne potrebujem Dumbledora, aby ma naučil to svoje upratovacie kúzlo.
