Ahojte ☺. Viem, že odkedy som začala na blog pridávať svoje denníky prvorodičky už ubehlo dosť času a aj moje publikum sa medzičasom značne preorientovalo z mamičiek skôr na beauty maniačky - aj napriek tomu ma stále sleduje mnoho z vás (či už mamičiek alebo aj nemamičiek), ktoré táto téma stále baví ☺. Preto som sa rozhodla po dlhých mesiacoch si konečne k tomu opäť sadnúť a spísať svoje aktuálne "tragikomické" reálne postrehy zo života matky pracujúcej z home office-u popri tom, čo má doma na prázdninách 3ročné extra aktívne dieťa 😄.
Prajem príjemné čítanie 😁.
Napísal už niekto príručku ako byť dobrou matkou a nezblázniť sa z toho? Ak nie, prosím, vezmite si to niekto na starosť, prispejem na vydanie ...
Taký bežný prázdninový deň... je 10 hodín ráno a moje dieťa už jedlo raňajky, desiatu, dvakrát sa výdatne vykládlo do nočníka, pozrelo asi 15 rozprávok a ja, skapatá ako Sagan keby išiel na bicykli z Londýna do Istanbulu za 24 hodín /nemožné, že?/, sa pokúšam splniť za počítačom všetko, čo mám dnes na práci. Písmenká sa mi pletú, videnie mám zahmlené a uvažujem nad tým, že začnem piť tie odporné energeťáky smrdiace ako sirup proti kašľu, z ktorého sa vám chce "blejt", aby som prežila aspoň do 14:00. Čo už. Keď ma dieťa v noci, okupujúc 90% priestoru postele určenej pre dve dospelé osoby, otravuje hláškami typu: "Nedýchaj na mňa!", "Mama, daj mi ručičku!" alebo "Posuň saaa!", je jasné, prečo moje telesné funkcie pomaly zlyhávajú (o mozgu ani nehovoriac).
Zrazu je 11:15 a ja si spomeniem, prečo ma trápia podivné pocity v oblasti brucha. Hm, hlavne, že dieťa sa napapalo. Nevadí, však je pomaly iba čas obeda... Ježiši! Čas obeda! Utekám do kuchyne a narýchlo varím prvé, čo mi padne pod ruku. Popri tom si ujedám z dvojdňového tvarohovníka a dúfam, že ho ešte nechytila pleseň. Nevadí, môj nenažraný žalúdok zvládne...
O 12:00 nastáva čas na presviedčanie - najprv dieťa presviedčam, aby sa najedlo - fakt to dá veľa námahy, keďže sa prizná, že kým som ja varila, on stihol potajme sťapnúť polovicu čokolády, ktorú našiel v stole v obývačke. Nevadí - síce to trvá pol hodiny, nakoniec sa odhodlá a konečne začne jesť.
Nasleduje presviedčacia fáza 2 - spanie. Dieťaťu je, samozrejme, úplne ukradnuté, že na Jojkovi už dávno išla "spinkacia pesnička", ďalej sa hrá a naplno prejavuje svoju nekonečnú energiu (Bože, daj mi z nej aspoň kúsok!). Nakoniec ho nasilu dotlačím do postele o 13:00 a o 14:00 ma zobudí s tým, že "Maminka, poďme už do obývačky, mne sa tu už nechce ležať." Well, that´s it. Aspoň ja som si pospala...
Okej, deň ďalej pokračuje bežným tempom - o 15:00 konečne obedujem aj ja, o 15:02 si moje dieťa zmyslí, že idem stavať dráhu pre vláčik. Okej, za minútu do seba nahádžem celý obed a utekám si dobrovoľne rozhádzať celú obývačku kvôli rozsiahlej vláčikovej dráhe. Konečne postavím dráhu hodnú obrázku z katalógu s hračkami - dieťa zahlási, že jemu sa ten most nepáči. MOST, do riti! Fajn, pokúšam sa prestavať dráhu tak, aby bola bez mosta. Čo čert nechcel, musím ju celú rozobrať, pretože bez mosta tie debilné koľanice do seba ani za otca nezapadajú. Džízs krájst, halelúja! Po niekoľkých minútach intenzívneho boja s koľajnicami je dráha konečne hotová. Ideme sa hrať...
Po pätnástich minútach strávených opakovaním tej istej nehody vlaku na tom istom mieste na trati, rozmýšľam, že si idem dať za pohár červeného, inak ma šľahne. V hlave si opakujem úlohy, ktoré ešte dnes v rámci práce musím splniť a rozmýšľam, či je horšie to, že mi za ten čas na mobile pípla už štvrtá správa ohľadom práce alebo to, že sa ten blbý vlak už asi po dvanásty raz vykoľajil na tom istom mieste a sanitka musela odviezť toho istého panáčika do tej istej nemocnice. VKUSE DOOKOLA.
Je 16:00 a ja si popri práci a hyperaktívnom dieťati spomeniem, že mi od rána treba na veľkú a stále to len odkladám. Toto však už neodložím a utekáááááám.......
Je 16:00 a ja si popri práci a hyperaktívnom dieťati spomeniem, že mi od rána treba na veľkú a stále to len odkladám. Toto však už neodložím a utekáááááám.......
Sedím za počítačom a vzdychám od bolesti, pretože karpál sa zas ozval a môj pravý palec pomaly odumiera kvôli bolesti v kĺbe. Všetky úlohy mám pomaly hotové, no moje dieťa začalo baviť, že neustále dzigne všetky malé hacičské autíčka (je ich tuším 6) do pavučiny za skrinkou a postupne mi ich nosí, aby som ich utrela. Prisámvačku, tá debilná pavučina musí byť nekonečná! Zajtra vysávam všetky pavúky v dome na najvyššom výkone nášho nového vysávača! Bezpodmienečne!!
Konečne nastal ten čas, kedy sa mi podarilo dokončiť všetku prácu, uspať dieťa, oprať za dve práčky prádla, upratať výbuch hračiek v obývačke, rozmrvené keksíky v kuchyni, poliať všetky muškáty, napísať článok na blog a neumrieť. Je 20:15, za chvíľu mi začne turecký seriál, pri ktorom zas budem revať ako malé decko a ja mám konečne kľud. Muž išiel na pivo, doma je ticho ako na opustenom ostrove (len škoda, že nepočuť šum vĺn, pretože pri tom by som zaručene zaspala ako zabitá) a konečne prišiel môj čas. Beriem fľašu vína, otváram si čipsy, vyložím nohy na stôl, vypnem zvonenia na mobile a dúfam, že budem môcť pozerať seriál aspoň pol hodinu bez toho, aby sa ten malý čert znovu zobudil a mal na mňa bezohľadné požiadavky.
Seriously, keby raz niekto zapojil do štatistík matky popíjajúce víno každý deň, aby ich netrafil šľak, zrazu by bolo na svete oveľa viac potenciálnych alkoholičiek žien, než mužov.
Dobrú noc 👋.
Prečítajte si spätne aj predchádzajúce časti môjho Denníka prvorodičky (až od samotného "počiatku" a povestných "grc" pocitov, kedy vám vadí ešte aj vlastná voňavka) - nájdete ich TU ♥.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára